Príbeh škriatkov

25.03.2021

Jar už cítiť vo vzduchu. Stromy sa zelenajú a krásne počasie ospevujú aj vtáčiky. Túto atmosféru vie dokonale vyzdvihnúť malý park, v ktorom sa nachádza niekoľko lavičiek, a popri hudbe ozývajúcej sa z neďalekej umeleckej školy si vždy vychutnám nejakú knižku z knižnej búdky.

"Filomeeeeenaaaa!" tenký piskľavý hlas by zobudil aj sochu Žochára na námestí.

"Srdce moje žochárske, ale som sa zľakol!" vykríkol som a obzeral sa okolo seba kto to kričí. "To si ty Žochy? Ďakujem kráľovná Klementína! Nezašľap ma!'' Vykrikoval spod knižnej búdky malý škriatok. Čiapku mal deravú a trochu menej červenú ako nos. Alebo lepšie povedané nosisko. Topánky veľké a guľaté ako šašo z cirkusu. Pravá zelená a ľavá modrá. Na nich nejaké záplaty. Žltá vesta s čiernym opaskom a na ramene tetovanie, ktoré je už iste tak staré ako stromy v tomto parku. Na prvý dojem škriatok divoch bez vkusu.

"Kráľovná Klementína? Veď ona zaklína ľudí, ktorí robia zle! Čo si vyviedol?" čudoval som sa.

"Ale nič! Ja som rodený škriatok dobrák, milý a pekný! Škriatok Štefan. Teší ma. A patrím sem do tohoto krásneho obrasteného domu a starám sa o jeho krásu! Ale moja Filoména..."

"Čo je s Filoménou? Kde je?"

"V knižnej búdke! Kráľovná Klementína ju zakliala do knihy, lebo dotrhala Zarke knižku. Klementína nemá rada keď sa ničia knižky."

"To ani ja! A prečo ju dotrhala? A... kto je Zarka?"

"Zarka je milé dievčatko s ktorým sme bývali tu v tomto krásnom zarastenom dome. Má veľmi rada knihy. Raz jej spadla jedna knižka a Filoméne zničila náramok. Filoména sa nahnevala a knižku roztrhla. Žochy, prosím, pomôž mi! Prosím, pomôž mi ju vyslobodiť!"

"Ja ju nemôžem vyslobodiť. To môže iba kráľovná Klementína, keď Filoména oľutuje a napraví, čo urobila." Snažil som sa vysvetliť škriatkovi Štefanovi.

"Nemôže, už je neskoro. Filoména bola moc pyšná. Bola presvedčená, že ona chybu nespravila. Odmietla spraviť dobrý skutok. Keď si to uvedomila, bolo už neskoro. Kliatba ostala trvalá. Filoména už navždy bude žiť v knihe. Ale ja verím, že sa dá niečo spraviť. Chcem aby sme žili ako predtým. Ja, Filoména a Zarka. Ale dnes Zarka upratovala a doniesla knižku v ktorej je Filoména vymeniť do knižnej búdky. Bojím sa, že niekto príde, knižku zoberie a ja ju navždy stratím. Čo mám robiť? Ako ju mám zachrániť?" plakal Štefan.

"Ale ako ti mám ja pomôcť? Veď ja som len obyčajný chlapec. Neviem zrušiť kliatbu."

"Vytiahni prosím aspoň tú knižku z knižnej búdky, skôr než ju niekto zoberie. Ja som malý, nedočiahnem tam. Má červený obal. Prosím Žochy, bojím sa o ňu!"

"Je tu veľa kníh, ale ja ju nájdem. Je to táto?" vytiahol som knihu ako mi opísal škriatok Štefan.

"Nie Žochy, to nie je ona. Táto má zlaté písmenká a zvlnené strany od plaču Filomény. Prosím ešte pohľadaj!"

"Tak asi to bude táto. Tá je ale poriadne ťažká!" vytiahol som ďalšiu knihu.

Zrazu zahrmelo. Zľakol som sa až mi kniha vypadla z rúk rovno na škriatka Štefana. Zahrmelo ešte raz a nad parkom sa zjavila dúha. Ja som ale celý vyľakaný išiel zachraňovať môjho kamaráta. Nadvihol som knihu a Štefan Už nikde nebol. Zahrmelo tretí krát a začul som hlas:

"Žochy, ty si génius! Ďakujem! Ďakujem aj tebe kráľovná Klementína, už som s Filoménou! Čiapka moja deravá, ja som s Filoménou! Mám ešte jedno prianie. Žochy, daj prosím túto knihu Zarke. Len tak budeme zas všetci spolu." Tešil sa Štefan.

V tom cez plot pri tom krásnom dome preletela lopta. Zakotúľala sa až ku mne. Zrazu vybehlo malé krásne dievčatko a utekalo za loptou.

"Ty si Zarka?" spýtal som sa.

"Áno." Odpovedala a stále sa usmievala.

"Niečo tu pre teba mám. Táto knižka je pre teba. Je vzácna a čarovná, tak dávaj na ňu veľký pozor!"

"Jéj! Ďakujem! Mám rada knižky!" tešila sa Zarka.

Chytila veľkú a ťažkú knihu do svojich malých rúk ako veľkú vzácnosť. Od slnečných lúčov sa na nej odrážali veľké zlaté písmená: ŽOCHÁRSKE ROZPRÁVKY PRE ZARKU.